O Vietnamskom pohrebe, peniazoch a veselom básnikovi

Autor: kristína čahojová | 20.10.2011 o 21:10 | Karma článku: 7,15 | Prečítané:  1552x

Pokračujem v mojej sérií veselých blogov. Nech tu nie sú iba samé kritické články ala lampáreň. Minule som sa s Vami podelila o neuveriteľnom charaktere ľudí pri náleze 1000 eur a teraz sa chcem vrátiť do Vietnamu, kde som pred niekoľkými mesiacmi veľkou náhodou spoznala básnika a nadaného maliara, ktorý ma vytrhol z vietnamského nešťastia. O poézií, ťažkostiach a vietnamskom pohrebe....

Ako som už spomínala v predchádzajúcich blogoch, trávila som minulý rok väčšinu času na Taiwane. V Ázií majú tiež ten svoj Ryanair- nazývaný Air Asia. Preto som sa veľmi lacno, za neuveriteľných 120 Eur cez Kuala Lumpur, dostala do Saigonu- Ho Chi Minh-ovho mesta.

saigon.jpg

Každý správny Vietnamec vlastní motocykel.

Ten Saigon , to nie je teda bohviečo. Vietnam s priemerným HDP na hlavu 1200 dolárov (Slovensko má 14x toľko) dokresľuje vysvetlenie, prečo Saigon vyzerá ako stredoveký komunizmus v Ázijskom prevedení. Snáď som nebola v meste, na ktoré spomínam horšie. Špina, hluk motorov, neuveriteľne odporné betónové budovy, komunistická propaganda, milióny ľudí hulákajúcich, ako u nich môžete utratiť svoje dongy (vietnamská mena)....ale aj tak, to nebolo -TO- najhoršie. Vietnam spolu s populárnou Lonely Planet sa premieňa na „dobrodružný" turistický cieľ amerických a Európskych backpackerov, ktorí v ňom hľadajú práve to, čo zmizlo presne s ich príchodom - panenskú krajinu a globalizáciou nepoškvrnených ľudí zakonzervovaných v komunizme. Dobré ráno: Vietnam pýta Vaše peniaze.

P1010331.JPG

Obdivuhodné vodné byvoly. Stretnúť ich vo voľnej prírode vyvoláva zimomriavky.

 

1.Peniaze
Saigon- Priamo z letiska si odo mňa pýtali taxikári 25 dollárov do mesta. Okey, hodili sme mu na sedačku 10, čo je za rachotinu a pár kilometrov v tej krajine fakt veľa. Z hnevu nám zminechcel dať batožinu, ale už sa na nás valili ďaľší Vietnamci s ponukami na ubytovanie a tak zmizol. (vlakom cestujete za 1 dolár 4 hodiny). Boli sme s našou kožou na rane, Lonely Planet je tu bestseller, a tak tú knihu môžete hodiť rovno do najbližšieho koša. Kto, je v Lonely planet, zvyšuje ceny jedna radosť. Ilegálne kópie sa predávajú na zemi hneď vedľa zeleniny za pár šupov. Sklamanie a sklamanie. Po pár hodinách som sa naozaj cítila vinná - bola som biela. Musela som odporovať babičke s dvoma zubmi , keď si odo mňa pýtala po dlhom dohadovaní 3 doláre za jedno Chilimoyo.... (zelené ovocie, prezývana aj Hlava Budhy), čo je najvyššia cena, za akú som si ho v Ázií kupovala. Predrať sa na druhú stranu trhu, odstrčiť od seba ruky, ktoré sa Vás neustále zo všetkých strán vystierajú a Dotýkajú! (neznášam, ak sa ma cudzí ľuďia bez pýtania chytajú) S úctou, ktorú Vám väčšina národov v Ázií (Kórejci, Japonci, Taiwančania, Malajci...)nadmieru preukazuje, sa tu nestretnete. Tu Vaša farba kože znamená- peniaze, a vy nemáte inú cenu.

mongtribe.jpg

Aj takúto ženu stretnete v Hanoi, stáročná tradícia, nová kultúra západu a komunistická propaganda na jednom mieste.


Po doslovnom úniku z toho hrozného mesta lietadlom do stredného Vietnamu, sme si požičali terénne motorky. Dlhé hodiny sme pomedzi idylické bahenné ryžové políčka plné obdivuhodných vodných byvolov utekali, čo najďalej od civilizácie. To bola krajina bez mechanizácie, bez asfaltu, bez plastikových sáčkov...nekonečná a krásna. Celý deň sme nestretli bielych turistov, a tak sme zaparkovali v malej dedinke dedinke medzi políčkami.  Pani ochotne na ulici na zemi pre nás uvarila Vietnamské rezance, rybu a ryžu. Boli sme traja a z tej celodennej krásy sme zabudli na jednu základnú vec vo Vietname- Zjednávaj!Po hodinách rozhovorov s miestnymi (používali sme úsmevy a ruky-nohy) sme sa chceli zbaliť ďalej. Ale v tom prišiel problém, babička chcela 30 dolárov za to skromné jedlo. Akokoľvek som sa jej snažila vysvetliť, že toľko som platila v Taipei v tých najlepších reštauráciach, nevedela pochopiť. Skromné jedlo bolo dobré, ale za 30 dolárov! A tak sme sa ocitli v obkľúčení húfu tamojších žien. Takto som si vždy predstavovala ľudí nazývaných Američanmi - rákosníci. Vzali nám motorky, kričali na nás po Vietnamsky a nechýbalo vyhrážanie ukameňovaním kokosmi. Milé tváre boli okamžite preč. A tak sme nešťastní hodili 30 dolárov na zem a zutekali kade ľahšie. Ako nešťastne sme sa zasa cítili.

Na Ha Long Bay sa hnal Tajfún a my sme museli rýchlo meniť plány.

tunnels2.jpg

Cu Chi tunely. Vietnamci vyhrali vojnu s Američanmi aj vďaka skvelému zákopovému systému. Pod zemou dokázali prežiť celé mesiace. Deti sa daľej rodili a nevideli denné svetlo. Američania mali práve z týchto podzemných systémov najväčší strach.


Hue.


Vietnam má žltú farbu. Žltá pôda, do ktorej Američania poslali tony a tony chemikálii. Žltý prach v Saigone, po ktorom už dávno nejazdia romantické bicykle, ale hlučné motocykle. Žlté (s prepáčením) sú tváre ľudí na poliach, ktorých nohy sa zabárajú po kolená do žltého bahna a ich tenké ruky poháňajú obrovských vodných býkov. Žlté sú dongy v rukách Ho-Chi- Minha - mýticky ospevovaného Vietnamského vodcu. Zbožne mu ich tam v krajine bez náboženstva vkladajú chudobní ľudia. Žltá je aj báseň, ktorú mi poslal básnik Luy Hyhn minulý týždeň a stretla som ho v Hue.

hue.jpg

Hue, miesto, zapísané v Unesco. Bývalý kráľovský palác. Po vojne z neho zostali rujny, ale svoju krásu nestratilo a pre mňa má špeciálne čaro.


Mesto Hue, sa pýši zvyškom cisárskeho paláca, ktorý odolal americkému bombardovaniu,  a je to veru krásny kúsok. Obrovský komplex opravovaných palácov, záhrad a pokoja, ktorý je chránenými obrovskými hradbami. Presne pod tými hradbami som večer stretla milú skupinu Švédov. Nebudem sa tváriť, ale v zaujímavej reštaurácií s hluchým šéfkuchárom, sme spolu vypili niekoľko pív a chuť nám neustále rástla. Presunuli sme sa  s našou vlastnou "muníciou" na zakonzervované americké tanky pred hradbami. Keďže noc bola ešte pre nás mladá, a pre Vietnam už tichá, nenašli sme potom ani jeden otvorený podnik (o 11stej). Ale my sme sa odmietli vzdať. Zábava predsa musí byť. Našli sme ešte jedno otvorené miesto, kde bolo len 5 Vietnamcov.  Sebavedomo sme zasadli do toho lokálu a všetkých vrelo pozvali na pohárik.

P1010463.JPG

Tak ako všade v Indočíne (Vietnam, Laos, Kambodža) ma facsinovala elektrina.))


Lenže...Vietnamci predsa majú inú náturu ako my, opijú sa z jedného poldecáka. Ako tak sme sa dohovorili (starí Vietnamci ešte vedia po francúzsky a títo vedeli aj lámanú angličtinu). V dobrej nálade sa nám minula posledná fľaška.  V takom prípade bolo  treba otvoriť novú. Majiteľ podniku nás chcel na oblátku zasa pozvať a poslal môjho priateľa Jacoba do chladničky. Ležnže Jacob sa vrátil s novinou a nemohol udržať smiech. „Prídem tam a že truhla, to akože, čo je za čudný podnik."

hat.jpg

Typické čiapky. Na Taiwane a  v Číne nemajú trojuholníkový tvar takého dvojúrovňového kužela. (teda skoro to isté)


Nuž nebol to veru podnik a majiteľ „podniku" bol synom zosnulého v  truhli. Vo Vietname som sa ale prvý krát stretla s vrúcnymi miestnymi ľuďmi. Ich úcta k nám siahala až tak hlboko, že nás neváhali hostiť priamo na ich kare. V tú noc som opila aj jedného básnika- Vietnamca-Le Huynh Lam-a-. Rozprával mi o Vietnamskej jari, o umeleckom živote, tam kde sa slobodné umenie potláča a o nádhernom jazyku- Vietnamčine. Nedá sa to ľahko vysvetliť, Vietnamčina má 6 tónov (čínština 5)- takže báseň môže mať zmysel a zároveň melódiu. Chcela by som si raz Vietnamskú báseň naozaj prečíťať-vypočuť. Tak by som si mohla pochopiť dielo, čo mi Le Huynh Lam poslal:

„Mau c?a bi?n

For: Kristina

Le Huynh Lam

 

Màu xanh
blue
Màu đen
black
Màu đỏ
red
Màu vàng
yellow

 

Những con thuyền ra khơi
Về phía quả cầu đỏ
Những đảo cát buồn
Như ánh mắt mẹ hằn vết chờ mong
Biển Đông nổi sóng
Thái Bình Dương không thái bình

Màu xanh
Blue
Không còn dịu êm như tà áo dài lất phất bên kinh thành Huế
Màu đen
Black
Những khoảng tối mịt mù trong kí ức
Màu đỏ
Red
Tấm bản đồ lịch sử loài người trên trái đất
Màu vàng
Yellow
Giấc mơ mùa thu du hành trên chiếc thuyền lá
neo đậu vào giấc mơ


Những con thuyền ra khơi
Đi về phía mặt trời
Xanh

 

 


Za túto hostinu sme sa všetci zhodli, že prispejeme na zosnulého česť, čo hostiteľ nemohol odmietnuť a vtlačilo mu to slzy do očí. Tak zahanbení, ako sme od tej pripitej spoločnosti odchádzali, som nebola už od detstva. Ale Lyhun Hyn, by nepovedal, že sme urobili niečo zlé. Ako mi stále píše: „Drahá Kristína, dúfam, že sa čoskoro vrátiš a že nezabudneš na tú krásnu noc, čo ste nás navštívili. Dúfam, že raz uvidíš Vietnamskú jar. Budem sa tešiť...."


Vietnam predsa má srdce, tak ako každá krajina, lenže my sme ho našli až na pohrebe.

rice.jpg

 

A na záver: Vietnamský vlak. Vietnamská študentka angličtiny.:


Ona: „Vietnam je strašná krajina."
Ja: „Ale prečo, nemáte zimu, máte more a krásnu prírodu..."
Ona: „Je strašne chudobná a špinavá."

Akoby iróniou v tom momente vyhodila odpadky spolu s fľaškou zo svojej kabelky rovno cez okno vlaku a mne padla sánka.

Ja: „Prečo teda hádžete špinu na zem?"
Ona: „Niekto to musí zbierať, dávame tým ľuďom prácu."

Sánka mi padla druhý krát.
...

XX: Autorom väčšiny fotografií je Lynn Huan, ktorej preto veľmi ďakujem:) Mne zostala len jedna fotografia- vodné byvoly, ostatné zmizli aj s fotoaparátom v rukách nejakého Vietnamca:(

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Neukazujú len svoje bohatstvo, ale to, ako žijú

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Zomrel český hudobník Radim Hladík, založil skupinu Blue Effect

Postupne sa prepracoval k vlastnej tvorbe.


Už ste čítali?